Olympijské hry 2024 v Paríži boli asi tými najkontroverznejšími v histórii. Svet v mnohých prípadoch neriešil športové výsledky ale skôr prebiehal neľútostný bol v kultúrno – etických otázkach. Avšak športoví priaznivci, ktorých ozaj šport zaujíma, videli nádherné športové divadlo. Videli fantastické športové výkony, dramatické okamihy, obrovskú radosť víťazov ale aj litre sĺz sklamaní. Taký je totiž šport. Prináša radosť i sklamanie. Nie vždy sa všetko podarí. Avšak zároveň platí, že šport neoklamete. A my na Slovensku sa klameme. Dlhodobo.
Výsledky našich športovcov nám veľa radosti nepriniesli. Bodaj by aj, keď ich je na Slovensku čím ďalej tým menej. Bodaj by aj, keď namiesto športovísk, tu vyrastajú predovšetkým obchodné centrá. Bodaj by aj, keď profesionálny športovec je osoba, ktorú si nikto neváži a je hodnotená na úrovni priemernej mzdy.
Už sme si akosi zvykli, že ak sem tam motyka vystrelí a niekto dosiahne športový úspech, prihlási sa k nemu väčšina politikov. Bez ohľadu na politickú príslušnosť, bez ohľadu na momentálnu koalíciu a opozíciu. V prípade neúspechu opozícia trochu pokričí, ale ak sa kreslá vymenia, neurobí sa nič inak…
Môžeme byť zvedaví aký záver urobí Olympijsky výbor a jednotlivé športové zväzy, ale skúsme sa najskôr pozrieť do vlastnej kuchyne… Tu totiž začína celé riešenie problému. Vzťah ku športu a k výchove detí. Ruku na srdce. Koľko rodičov dnes len tak napíše ospravedlnenie svojho dieťaťa z telesnej výchovy. Koľko rodičov videlo svoje dieťa urobiť kotúľ alebo koľkokrát si so svojim dieťaťom iba tak zabehá, zahrá futbal alebo pôjde zaplávať? Tu žiadne výhovorky nepomôžu. Áno, nie každý chce mať so svojho dieťaťa profesionálneho športovca a ani nie každé dieťa sa chce stať profesionálnym športovcom. Veď aj prečo. Podmienky na športovanie sú na Slovensku žalostné. Počnúc podmienkami pre amatérsky a masový šport. V poslednom období sa síce na dedinách vybudovalo zopár ihrísk s umelou trávou, ale to je asi všetko.
Problém je v tom, že iba z veľkej masy môžu vyrásť nadpriemerní jedinci. A tí v mladom veku musia vidieť svoj športový vzor, mať kvalitného trénera a športovať v prostredí adekvátnom 21. storočia.
Avšak športovým vzorom sa na Slovensku ostávať nechce. Prečo? Lebo jednoducho sa tu nedokážu uživiť. Je nevyhnutné si uvedomiť, že športová kariéra končí, až na výnimky, v cca 40 rokoch. Organizmus športovca je vtedy už „vylagrovaný“ tak, že mnohí trpia vážnymi zdravotnými problémami. Ale do dôchodku je ešte veľmi ďaleko. Na rozdiel od niektorých štátnych zamestnancov (polícia, armáda) vrcholový športovec nemá nárok na predčasný dôchodok. OK. Ale naša spoločnosť mu nedá možnosť ani zarobiť si na budúci život. Priemerné a v niektorých športoch podpriemerné mzdy isto nemôžu slúžiť k tomu aby sa športovec zabezpečil. A aby toho nebolo málo, štát vymyslel zákon o „zamestnávaní“ športovcov. A ten hovorí, že kluby sú oslobodené od platenia sociálneho poistenia a športovec si sám platí zdravotné poistenie. Nikde sa však nahlas nehovorí o tom, že kluby sú síce oslobodené od platenia sociálnej poisťovne, ale športovcom sa uvedené nepočíta do dôchodku…
Veľmi podobne sú na tom tréneri. Trénersky kurz, vysoká škola alebo osobná skúsenosť sú síce prvým predpokladom pre výchovu nových športovcov. Ale stáže tam, kde vychovávajú špičkových športovcov stoja veľmi veľa peňazí. A tie zasa na toto nie sú.
A tak by sa dalo pokračovať ešte veľmi dlho…
Ostáva iba veriť, že sa kompetentní preberú a nájdu riešenia aby sme mohli byť pri ďalších športových sviatkoch hrdí na našich športovcov.
Jaroslav Bovan