Je tomu už 27 rokov, čo slovenskí Rusíni kodifikovali svoj spisovný jazyk (списовный язык) 27. januára 1995. Zástupcovia Karpatských Rusínov (Кaрпaтскы Русины) z rôznych kútov východného Slovenska si aj tohto roku pripomenuli túto historickú udalosť z dejín nášho národa.
Každý národ má mnoho dialektov, ktoré treba chrániť a rozvíjať. Rovnako je to i s Rusínmi, ktorých jazyk sa líši v závislosti od toho či pochádzajú z Vojvodiny, Zakarpatia (bývalej Podkarpatskej Rusi), Lemkoviny či severovýchodného Slovenska alebo žijú v okresoch Snina, Medzilaborce, Stropkov, Svidník, Bardejov alebo Stará Ľubovňa (Снинa, Меджілaбірці, Стропків, Свідник, Бaрдеёв aбо Стaрa Лювобня). Avšak pre potreby využívania jazyka v médiách, učebniciach, knihách či v úradnom styku je nevyhnutné kodifikovať jeho spisovnú verziu. To sa Karpatským Rusínom na Slovensku podarilo práve 27. januára 1995, hoci rusínsky jazyk (русиньскый язык) sa používal už v dávnej minulosti. Z histórie sa dozvedáme, že najstaršiu karpatsko-rusínsku gramatiku vytvoril ešte v roku 1770 vasilián Arsenij Kocák, rodák z Bukoviec (Буківці, dnešný okres Stropkov). V úradnom styku využíval rusínčinu na prelome 18. a 19. storočia už mukačevský, grécko-katolícky biskup Andrej Bačinský, pochádzajúci z Beňatiny (Бенятинa, dnešný okres Sobrance). V štátnych dokumentoch sa rusínsky jazyk prvýkrát objavil v období vlády Márie Terézie. Podporu rusínčine v Slovenských národných novinách vyjadril i Ľudovít Štúr: „Kto tu žiada, aby Rusíni prijali za svoj slovenský jazyk? Veď oni majú svoj krásny rusínsky jazyk…“. V 19. storočí zas národný buditeľ Alexander Duchnovič, rodák z Topoli (Тополя, dnešný okres Snina), vydal prvý rusínsky šlabikár. A v rusínskom jazyku v tejto dobe tvorili i také osobnosti ako Alexander Pavlovič, narodený v Šarišskom Čiernom (Шарішске Чорне, dnešný okres Bardejov) či Anatolij Kralický rodák z Čabín (Чaбины, dnešný okres Medzilaborce). Úspešne sa začala rusínčina presadzovať tak v úradnom styku, ako aj v školstve v časoch prvej Československej republiky (першa Чехословaцькa републикa). Počas komunistického režimu sa národný vývoj Karpatských Rusínov zabrzdil, a to vďaka ich násilnej ukrajinizácii podľa sovietskeho modelu. Až národno-emancipačný proces Rusínov, umožnený po roku 1989, prispel i k dejinnému kroku, a to kodifikácii spisovného rusínskeho jazyka. Celý prípravný proces trval niekoľko rokov a manažovalo ho občianske združenie Rusínska obroda na Slovensku (Русиньскa обродa нa Словеньску). Jazyková komisia, ktorú viedli uznávaní lingvisti doc. PhDr. Juraj Paňko, CSc. a doc. PhDr. Vasiľ Jabur, CSc., vybrala za základ normatívnej formy rusínsky jazyk používaný na teritóriu medzi riekami Udava a Cirocha. Ide napríklad o obce Pichne, Pčoliné, Hostovice, Osadné či Nižná Jablonka (Пыхнї, Пчолине, Гостовіці, Осaдне, Нижня Яблінкa). Výhodou tejto lokality bola jej izolovanosť od iných jazykov a nárečí (poľského, ukrajinského, šarišského či zemplínskeho). Samotný, slávnostný akt vyhlásenia kodifikácie rusínskeho jazyka na Slovensku sa uskutočnil 27. januára 1995 v Bratislave. Rusínsky jazyk je dnes využívaný v médiách (národnostné vysielanie RTVS, noviny InfoRusyn), kultúre (Divadlo Alexandra Duchnoviča v Prešove), úradnom styku (v mestách a obciach s min. 15% zastúpením Rusínov), ale je tiež vyučovaný na základných školách (napr.: v Medzilaborciach, Svidníku, Klenovej alebo Kalnej Roztoke) a Prešovskej univerzite v Prešove. A práve 27. výročie kodifikácie rusínskeho jazyka sme si pripomenuli pri pamätnej tabuli oznamujúcej tento historický počinu, vďaka ktorému sa Karpatskí Rusíni zaradili medzi vyspelé národy sveta.
Jozef Badida, člen OZ Rusínska obroda na Slovensku a molody. Rusyny